Najsť si čas pre radosť každý deň

štvrtok 22. novembra 2018

Každý z nás má dni, počas ktorých má pocit, že mu všetko padá na hlavu. U mňa nastávajú pomerne často. Robím chyby v práci a mýlim sa, vylievajú sa mi roztoky, v škole nepoznám odpoveď na položenú otázku, som hladná, pripáli sa mi jedlo, prší mi na hlavu, nemôžem nič nájsť, zlomí sa mi opätok na topánke. Také dni ma privádzajú do zúrivosti a zúfalstva a po ulici sa vlečiem ako zbitý pes. Niekedy mám pocit, že si veci príliš pripúšťam a potom sa cítim deprimovaná. Odrazu sa však objaví niečo, čo mi vykúzli úsmev na tvári. 

Sú to malé dobré skutky - moje či iných. V stredu som sa ponáhľala z práce. Pršalo, bolo mi zima, niesla som nákup a mala som pocit, že sa každú chvíľu rozplačem pri predstave koľko práce ma doma čaká. Keď som konečne vychádzala z podchodu metra všimla som si, že mi rovno pred nosom ujde autobus. Rozbehla som sa aj keď som vedela, že bojujem márny boj, pretože autobus už zatváral dvere a bol na odchode. Mala som mizernú náladu a keď som si už hovorila ako budem ďalších desať minút mrznúť pri čakaní na ďalší autobus, ten ktorý práve odchádzal, zastavil. 

Mnoho ľudí si bude pravdepodobne klepať na čelo: "Len ma počkal autobus". Ale v tej chvíli, keď som bola unavená, hladná, vystresovaná a bola mi hrozná zima mi ten skutok vodiča autobusu, ktorý na mňa počkal pripadal ohromne dôležitý. Dostala som sa domov skôr, najedla som sa, vysušila vlasy a odrazu mi všetko prišlo pokojnejšie a znesiteľnejšie. 

Možno si ešte stále klopete na čelo, ale niekedy mám pocit, že ma práve svetlé okamihy v ťažkých dňoch držia nad vodou. Malé prejavy láskavosti, úcty a ohľaduplnosti, ktorých sú aj v dnešnej dobe ľudia schopní bez toho, aby čakali niečo späť. Možno veria na karmu, možno to robia z vlastnej vôle, ale vždy tým niekoho potešia. 

Moja práca je ťažká, namáhavá a často stresujúca. Pracovať v nemocnici a vo voľnom čase robiť copywritera nie je jednoduché, zvlášť ak pri tom všetkom študujete. Preto sa mi často rúca celý deň, preto sa často cítim akoby ma prešiel kamión aj keď svoju prácu robím s radosťou a štúdium ma baví. Svetlé okamihy a malé radosti počas všedných dní mi však ľahko vedia vykúzliť úsmev na perách a spraviť ma šťastnou. Slušnosť a dobré skutky sú niečo, k čomu ma viedli už moji rodičia. Nikdy som však nebola v situácii, aby som si uvedomila aký veľký dopad majú na mňa, keď niečo pekné spraví niekto pre mňa. Uvedomujem si to až posledné roky. 

Aké je skvelé, keď môj muž umyje riad či uprace byt. Aké je skvelé, keď mi mama po dlhej ceste pripraví moje jedlo. Aké je nádherné, keď mi pekár podá čerstvo upečený muffin zadarmo. Aké je povzbudzujúce, keď ma počká autobus a ja nemusím stáť v zime ešte ďalší čas na zastávke. Aké je povzbudzujúce, keď sa na mňa niekto v metre prívetivo usmeje. Aké skvelé je byť človekom, ktorý vďaka iným zažíva povzbudenie a radosť. 

Ako hovorí moja mama: "Karma je zdarma" (a pravdepodobne nielen ona, ale mnoho ďalších ľudí). Čo dávame, to dostávame. Ak okolo seba rozosielame dobré skutky, dostávame za ne aj my dobré a svetlé okamihy, hoci s nimi často nerátame. Život nie je dokonalý a nemôžeme čakať, že každý deň bude perfektný. Ak však spravíte dobrý skutok či malú láskavosť, niekomu urobíte krásny deň. A potom ten niekto má opäť chuť pomáhať a opäť sa cíti vo svojej koži. Ako napríklad teraz ja.